Pouličný kazateľ

Pre učiteľov sobotnej školy: Tento príbeh je určený na sobotu 21. marca.

Ako to Gracelyn Ban Lloydovej rozprával Peter Giwi

Peter sa často zamýšľal nad Božím plánom pre svoj život.

Keď bol dieťa, jeho rodičia – obaja učitelia na základnej škole a kresťania – ho učili o Bohu a o tom, ako sa modliť. Ako teenager ho však jeho priatelia ovplyvnili, aby robil veci, ktoré ho odviedli od Boha.

Neskôr, keď bol Peter dospelý, žil sám na pobreží. Začal sa pýtať Boha, prečo ho tam priviedol. Sedem mesiacov sa opakovane modlil: „Aký je tvoj plán pre môj život?“

Jedného piatku sa Peter rozhodol, že bude nielen modliť, ale aj postiť sa. Namiesto toho, aby sa toho dňa spoliehal na jedlo, sústredil sa výlučne na hľadanie Boha. Túžil po jasnej odpovedi.

Okolo západu slnka uvidel troch mladých mužov, ktorí kráčali po ulici. Cítil, ako mu hlas šepká do srdca a nabáda ho, aby k nim pristúpil. Poslúchol to vnuknutie a predstavil sa im.

„Sme pouliční kazatelia,“ povedal jeden z mužov. Peter zistil, že sa volajú Thomas, George a Junior. Boli to evanjelisti, ktorí cítili povolanie šíriť evanjelium v pobrežných mestách.

Peter ich sledoval, ako každý deň kážu – na ulici, na trhu, kdekoľvek našli poslucháčov.

V sobotu večer Peter opäť požiadal Boha, aby mu zjavil svoj plán. Zaspal s Bibliou na hrudi a videl, ako ho anjel chytil za ruku a otvoril knihu na 10. kapitole Matúša.

Keď sa Peter prebudil, otvoril Matúša 10 a čítal o úžasných veciach, ktoré Ježiš vykonal prostredníctvom svojich učeníkov, keď sa rozhodli nasledovať Ho.

Peter to neprečítal len raz. Čítal to znova a znova. Potom počul ten istý tichý hlas, ktorý povedal: „Toto je môj plán pre teba.“

Peter neveriacky padol na kolená a zvolal: „Kto som ja, Bože, že ma voláš?“

Poďakoval Bohu za Jeho jasnú odpoveď. Rovnako ako učeníci v Matúšovi 10 vedel, že je povolaný nasledovať Ježiša a kázať z mesta do mesta ako pouličný evanjelista.

Čoskoro nato bol Peter pokrstený a podporoval troch kazateľov v ich misii. Cestoval s nimi, nosil ich tašky a kázal vedľa nich na uliciach.

O rok neskôr sa Peter zúčastnil dvojmesačného výcvikového kurzu, počas ktorého sa naučil, ako ako laik zdieľať vieru Cirkvi adventistov siedmeho dňa pre misiu Južná západná Papua.

Jedna z jeho prvých úloh ho zaviedla do odľahlej dediny v dažďovom pralese, kam sa pešo dostal až po troch dňoch. Prešiel hustým dažďom, spal v buši a prežil len na sušienkach.

V hlbokom dažďovom pralese dorazil k malému adventistickému kostolu. Žena stredného veku, ktorá slúžila zboru, mu povedala, že nemajú pastora. Kostol fungoval už 25 rokov a dlho sa modlili za pastora. Spýtala sa Petra, či by im nepomohol.

Peter súhlasil a jeden rok slúžil ako dobrovoľný vedúci. Počas služby tam sa naďalej modlil za Boží ďalší krok v jeho živote. Mal dojem, že nastal čas navštevovať školu pre duchovných.

Jedného piatkového večera sa Peter vrátil domov a zistil, že na neho čaká člen cirkvi. Ten mu podal potvrdenku, z ktorej vyplývalo, že jeho školné bolo zaplatené. Mal navštevovať Adventistickú školu služby v Omaure.

V Omaure sa Peter učí zručnostiam, ktoré pomáhajú cirkvám rásť fyzicky, mentálne a duchovne. Teší sa, že pomocou záhradníctva a stolárstva bude učiť členov, ako sa uživiť a postarať sa o vdovy a siroty. Hodiny hebrejčiny sú pre neho náročné, ale verí, že s Božou pomocou to zvládne.

„S Bohom,“ hovorí, „je všetko možné.“ Hoci si nie je istý svojím ďalším pôsobením, Peter je odhodlaný nasledovať Toho, kto ho priviedol do Omaury. „Vždy budem nasledovať Jeho hlas.“

Vaše štedré príspevky na tohtoročnú Trinástu sobotnú obeť pomôžu Adventistickej škole služby v Omaure pripraviť mužov a ženy na šírenie dobrej zvesti v Papue-Novej Guinei. Ďakujeme za vaše verné príspevky!