Miesto, kde patrím

V Rumunsku bol päťročný Luca najskôr odmietnutý viacerými materskými školami, no nakoniec sa mu darí v škole Cirkvi adventistov siedmeho dňa, ktorá ho s láskou privítala. Vďaka trpezlivým učiteľom, vyslyšaným modlitbám a podporujúcemu prostrediu sa naučil rozprávať, čítať, písať a nadobudol sebavedomie – a to do takej miery, že nechce vynechať ani jediný deň.

Niektoré malé deti rady jazdia vo veľkých autách. Niektoré malé deti rady navštevujú veľké mestá.

Ale päťročný Luca nebol ohromený veľkými autami ani veľkými mestami. Jeho mama ho chcela odviezť veľkým autom do rumunského hlavného mesta Bukurešti. Ale bolo pondelkové ráno a on chcel ísť len do svojej materskej školy.

Luca miluje svoju materskú školu Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

Nebolo to vždy tak.

Matka ho najprv poslala do verejnej materskej školy, keď mal dva roky. Vôbec sa mu tam nepáčilo. Luca ešte nosil plienky, lebo nebol naučený chodiť na nočník. Stále pil z detskej fľašky, lebo sa ešte nenaučil piť z pohárika. Ešte nevedel rozprávať – vedel povedať len: „Mm, mmm, mmm.“

Luca mal v štátnej materskej škole zlé dni. Niektoré učiteľky k nemu neboli milé, lebo mu nechceli meniť plienky. Iné mu nechceli doplniť fľašu. A niektoré nechápali, čo má na mysli, keď hovoril: „Mm, mmm, mmm.“

Mame sa zlomilo srdce, keď sa dozvedela o tomto neľútostnom zaobchádzaní. Zašla za riaditeľkou materskej školy a požiadala ju, aby boli učiteľky k Lucovi milšie. Riaditeľka jej však neverila a odmietla čokoľvek urobiť.

Matka si preto začala hľadať novú materskú školu. Navštívila mnoho z nich, ale nikto jej malého chlapca neprijal. Tvrdili, že Luca má poruchu učenia a že nemajú čas mu pomáhať.

Matka bola zúfalá. Potrebovala pracovať, aby zarobila peniaze na živobytie pre seba a Lucu, ale nemohla pracovať, ak musela celý deň zostať doma s Lucom.

Potom na internete našla materskú školu Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Išla sa stretnúť s riaditeľom a prosila ho o pomoc. So slzami tečúcimi po tvári povedala: „Prosím, prijmite moje dieťa do vašej materskej školy. Z celého srdca vás prosím, pomôžte mi.“

Vysvetlila, že Luca má skutočne určité problémy s učením.

Riaditeľka videla matkiny slzy a počula úprimnosť v jej hlase.

„Dobre,“ povedala riaditeľka. „Skúsme to. Bude to naše prvé dieťa s takýmto druhom ťažkostí s učením. Ešte sme nikdy neučili nikoho ako je on, ale môžeme to skúsiť. Budeme sa snažiť.“

Matka, s tvárou mokrou od sĺz, sa s úľavou usmiala. Ukázala na mladú ženu, ktorá stála vedľa nej.

„Moja neterka je tu, aby mi pomohla zapísať Lucu do školy,“ vysvetlila.

Matka nikdy nechodila do školy a nevedela čítať ani písať. Ale jej 20-ročná neter to vedela a pomohla matke vyplniť formuláre na zapísanie Luca do materskej školy.

O mesiac neskôr, jedného slnečného septembrového rána, prišiel Luca do adventistickej materskej školy. Bol nadšený, keď videl ostatné deti a mohol sa s nimi hrať.

Matka si ho prišla vyzdvihnúť domov na obed.

„Na jeden deň to stačí,“ povedala. „Zajtra ráno ťa sem zase privediem.“

Luca však nechcel ísť domov. Chcel zostať a ešte si hrať. Mama ho musela presvedčiť, aby odišiel. To sa ešte nikdy nestalo. Vždy bol pripravený ísť s ňou kamkoľvek.

Na druhý deň zostal Luca až do 4 hodín popoludní. Jeho učiteľka povedala, že sa dobre adaptuje. Mama bola taká šťastná!

Ako plynuli týždne a mesiace, Luca dosiahol veľký pokrok. Prestal nosiť plienky a naučil sa sám chodiť na záchod. Prestal používať detskú fľašu a pil z pohárika. Prestal hovoriť „Mm, mmm, mmm“ a naučil sa rozprávať. Dokonca začal čítať a písať. Mama bola nadšená. Luca sa učil robiť veci, ktoré nedokázala ani ona sama!

Luca bol tiež šťastný. Materskú školu mal tak rád, že prosil mamu, aby ho tam brala aj v sobotu a v nedeľu, keď bola zatvorená. Nechápal, prečo ho mama chcela v pondelok ráno odviezť veľkým autom do veľkého mesta Bukurešť. Cesta trvala tri a pol hodiny. Radšej by ten čas strávil v škôlke, kde by sa hral s kamarátmi, učil sa anglicky, chodil na hodiny klavíra a počúval príbehy o Ježišovi.

Mama mu vysvetlila, že musia prísť do Bukurešti, aby porozprávali o tej úžasnej škôlke, ktorá mu zmenila život. Vtedy to Luca pochopil. Nevadila mu ani dlhá cesta, ani to, že vynechá jeden deň v škôlke. Miloval svoju škôlku a chcel, aby o nej vedel celý svet.

Časť tohtoročnej trinástej sobotnej obety, známej aj ako štvrťročná misijná obeta, pomôže dvom ďalším školám učiť viac detí a ich rodín o Ježišovi.

Facebook Twitter YouTube Instagram Kontakt

AdventistMission.org