Kapitola 1
1
A stalo sa slovo Hospodinovo k Jonášovi, synovi Amittaiho, povediac:
2
Vstaň, idi do Ninive, toho veľkého mesta, a volaj proti nemu, lebo ich zloba vystúpila hore pred moju tvár.
3
Ale Jonáš vstal, aby utiekol do Taršíša zpred tvári Hospodinovej a prijdúc dolu do Joppy našiel loď, ktorá išla do Taršíša, dal, čo bola jej mzda, a sišiel do nej, aby sa odplavil s nimi do Taršíša zpred tvári Hospodinovej.
4
Ale Hospodin vrhol veľký vietor na more, a povstala veľká búrka na mori, takže sa domnievali, že sa loď rozbije.
5
Vtedy sa báli mornári, a kričali každý ku svojmu bohu, a vyhadzovali nádoby, ktoré boly v lodi, do mora, aby si poľahčili. Ale Jonáš bol sišiel dolu na odľahlé miesto lode, ľahol si a zaspal tvrdo.
6
A pristúpil k nemu veliteľ lode a povedal mu: Čo sa ti robí, ospalče? Vstaň, volaj ku svojmu Bohu! Snáď si ten Bôh pomyslí na nás a nezahynieme.
7
Potom povedali druh druhovi: Poďte, a hoďme losy, aby sme zvedeli, pre koho prišlo na nás toto zlé. A tak hádzali losy, a los padol na Jonáša.
8
Vtedy mu povedali: Nože nám oznám, prosíme, pre koho prišlo na nás toto zlé? Čo je tvoje zamestnanie a odkiaľ ideš? Čo je tvoja zem, a z ktorého národa si ty?
9
A riekol im: Ja som Hebrej a bojím sa Hospodina, Boha nebies, ktorý učinil more i suchú zem.
10
Vtedy sa náramne báli mužovia a povedali mu: Čo si to urobil?! Pretože sa boli mužovia dozvedeli, že uteká zpred tvári Hospodinovej, lebo im to oznámil.
11
A povedali mu: Čo ti máme urobiť, aby sa nám upokojilo more? Lebo more sa búrilo viac a viac.
12
A on im riekol: Vezmite ma a hoďte ma do mora, a more sa upokojí pred vami; lebo ja viem; že pre mňa je táto veľká búrka proti vám.
13
A mužovia veslovali všetkými silami, aby sa dostali zpät na sušinu, ale nemohli, lebo more sa vše viac a viac búrilo proti nim.
14
Preto volali k Hospodinovi a vraveli: Prosíme, Hospodine, prosíme, nedaj, aby sme zahynuli za dušu tohoto človeka, a nedávaj na nás nevinnej krvi, lebo ty, Hospodine, činíš tak, ako sa ti ľúbi.
15
Potom vzali Jonáša a hodili ho do mora, a more prestalo zúriť.
16
A mužovia sa báli Hospodina veľkou bázňou a obetovali Hospodinovi bitnú obeť a sľubovali sľuby.
Kapitola 2
1
A Hospodin nastrojil veľkú rybu, aby pohltila Jonáša, a tak bol Jonáš vo vnútornostiach ryby tri dni a tri noci.
2
A Jonáš sa modlil Hospodinovi, svojmu Bohu, z vnútorností ryby
3
a riekol: Volal som zo svojho súženia Hospodinovi, a vyslyšal ma; z lona pekla som pokorne volal o pomoc, a počul si môj hlas.
4
Hodil si ma do hlbiny, do srdca morí, a obkľúčil ma prúd; všetko tvoje vlnobitie a tvoje vlny valily sa cezo mňa.
5
A ja som povedal: Zahnaný som zpred tvojich očí, ale zase len budem hľadieť smerom ku chrámu tvojej svätosti.
6
Obňaly ma vody až po dušu, priepasť ma obkľúčila, morská tráva bola ovinutá okolo mojej hlavy.
7
Sostúpil som k najspodnejším základom vrchov, zem bola svojimi závorami zavrela za mnou na veky. Ale si vytiahol môj život z jamy, Hospodine, môj Bože.
8
Keď práhnuc svíjala sa vo mne moja duša, rozpomínal som sa na Hospodina, a moja modlitba prišla k tebe do chrámu tvojej svätosti.
9
Tí, ktorí pozorujú na klamné márnosti, opúšťajú svoju milosť.
10
Ale ja ti budem obetovať hlasom vďaky: to, čo som sľúbil, splním. Spasenie je Hospodinovo.
11
A Hospodin riekol rybe, a vyvrátila Jonáša na sušinu.
Kapitola 3
1
A stalo sa slovo Hospodinovo k Jonášovi po druhé, povediac:
2
Vstaň, idi do Ninive, do toho veľkého mesta, a káž proti nemu kázeň, ktorú ti ja budem hovoriť.
3
Vtedy vstal Jonáš a išiel do mesta Ninive podľa slova Hospodinovho. A Ninive bolo veľké mesto Bohu, na tri dni chôdze.
4
A Jonáš započal ísť do mesta, ušiel jeden deň cesty, volal a hovoril: Ešte štyridsať dní, a Ninive bude podvrátené.
5
A mužovia mesta Ninive uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli smútočné vrecia, všetci od najväčšieho z nich až do najmenšieho z nich.
6
Keď potom došlo slovo ku kráľovi mesta Ninive, povstal so svojho trónu, složil so seba svoje kráľovské rúcho, prikryl sa smútočným vrecom a sadnul do popola.
7
A dal vyhlásiť a povedať v Ninive, z usúdenia kráľovho a jeho veľmožov, povediac: Nech neokúsia ničoho ani človek ani hovädo; vôl ani dobytča nech sa nepasú ani nech nepijú vody.
8
Ale nech sa prikryjú smútočným vrecom, človek i hovädo, a nech volajú k Bohu z celej svojej sily a nech sa odvrátia každý od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré je v ich rukách.
9
Kto vie, či sa neobráti Bôh a nebude ľutovať a či sa neodvráti od pále svojho hnevu, aby sme nezahynuli?!
10
A Bôh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, a tak sa Bôh zľutoval nad tým zlým, o ktorom hovoril, že im ho učiní, a neučinil.